Musela by som byť retardovaná, aby sa ku mne nedonieslo, čo sa u nás deje v lekárskych kruhoch. A od začiatku, keď tento spoločenský požiar bol len malým ohníkom, som sympatizovala akosi prirodzene s lekármi. Konečne sa v tomto štáte niekto vzchopil. Konečne mi niekto ukáže, čo je to tá demokracia, ktorú pre mňa vyštrngali rodičia pred dvoma desaťročiami.

Vždy mi prišlo nesmierne zvrátené, že manažéri, finančníci, politici, starostovia, primátori, ktorí ľudí poväčšine len vytáčajú do nepríčetnosti zarábajú najviac. A ľudia ako lekári, záchranári, hasiči, policajti, sestričky, učitelia, ktorí sú podľa mňa kostrou každej zdravej spoločnosti, jej nevyhnutnou súčasťou, majú na výplatných páskach smiešne sumy. Áno, ja viem, sú aj ľudia, ktorí drú 12 hodín denne, 7 dní v týždni a po zaplatení najnutnejších vecí im zostane na žranicu mesačne 200 evri (a to som ešte napísala optimistické číslo). A oproti nim aj lekári, záchranári, hasiči, policajti, sestričky, učitelia zarábajú pekne. Ale bavme sa teraz o tých, ktorí sa neboja, ktorí sa vzopreli na zadné, o lekároch.

Ľudia sú veľmi zvláštni biologický druh. A medzi nimi vytŕča ešte zvláštnejší poddruh, tzv. Slovák. Nechápem ako niekto môže nadávať na lekárov, ako  sa niekto rozčuľuje, že je ako pacient ich rukojemníkom. Nechápem médiá, ktoré vykresľujú ako tých zlých práve doktorov a nechápem politikov, ktorí sa neboja.

V prvom rade je tu asi problém obyčajných ľudí, ktorí nakuknú do svojej veľmi tenkej peňaženky a potom stiahnu ruku v päsť hromžiac na tých chuligánov v bielych plášťoch. Že vraj sa im máli 300 €. A ak im zdvihnú ešte viac, komu to v konečnom dôsledku stenší už aj tak tenkú peňaženku?  Rozumiem, že obyčajní ľudia- pacienti sa boja. Ale čo im bráni, aby sa vzopreli tiež? Niekde na internete som čítala „inteligentný“ komentár, že nech teda ideme štrajkovať všetci. Pekári, učitelia, policajti, vodiči, predavačky, upratovačky, či smetiari. Vraj, ako to bude vyzerať? Ja sa pýtam, prečo nie? Ako inak si naši šéfovia, nadriadení a politici uvedomia, že nás predsa len nemôžu utláčať? Ako inak si uvedomia, že nám nemôžu pred ksichtom mávať výplatnou páskou s tristo eurami a vravieť: „Ak ich nechceš na tvoje miesto mám tucet rovnakých chudákov ako ty.“ ? Oni vedia, že nás majú v hrsti, lebo spoločnosť je bohužiaľ nastavená tak ako je nastavená. Ale na jedno máme právo. Poukázať na to, že sme nespokojní a poukázať na to masovo, ako lekári.

Teraz si myslíte, že som naivná. Asi áno. Ja tomu však hovorím mladícky idealizmus. Možno vekom pominie a možno som len obmedzená a keby som sa na svet dokázala pozerať reálne bola by som proti doktorom, tak ako kopa ľudí okolo. Niekde v kútiku duše však viem, že nakoniec to budú lekári čo ustúpia. Nakoniec to budú politici hrdo sa usmievajúci do kamier, čo budú v diskusných reláciách rozprávať ako zažehnali tú obrovskú krízu v zdravotníctve a nás to nestálo ani cent. A keď o desať rokov budem nespokojná so spoločenskou situáciou, so svojim platom, či s pomermi v ktorých žijem, len hodím rukou a poviem si: “Kašlem na to, budem radšej držať hubu a krok. Dopadnem ako lekári v dvetisícjedenástom.“  Napriek tomu im však držím palce. Nech ukážu ľuďom, že je cesta, že v demokracií predsa len hlasy ľudí musia byť vypočuté. A nech im zvýšia, pre mňa za mňa, platy aj o 700€. Čože? Vraj, či sa nehanbím zadlžovať svoje deti a vnúčence? No, pravdupovediac, najbližších desať rokov to s vlastným potomstvom ružovo nevidím. A ak bude situácia taká ako teraz, možno to oddialim aj na pätnásť…